„Pekné miesto na strávenie nedeľného poobedia. V Rusovciach za tým krásnym zdevastovaným kaštieľom v Rusovciach je parčík a lesík. Príjemná prechádzka.“
"Rusovce sme dostali v roku 1947 do daru od Maďarska, spolu so susednými Jarovcami a Čunovom, ako istú kompenzáciu za Viedenskú arbitráž. Rusovské panstvo storočia budovali Zichyovci, Henckelovci a Lónyayovci až do podoby uhorskej zmenšeniny lednicko-valtického areálu. Práve Lónyayovci, ako poslední vlastníci, odkázali na smrteľnej posteli kaštieľ so záhradou a usadlosťami milovanému Benediktínskemu rádu z Pannonhalmy. Áno, tým Benediktínom, ktorí z Pannonhalmského opátstva za tridsať rokov od reštitúcie vybudovali stredoeurópsku rajskú záhradu. Československý štát tento dar neuznal a rádu majetok skonfiškoval. Tak sa začal písať smutný a viac ako sedemdesiat rokov trvajúci príbeh Rusoviec. Najprv komunistickí pohraničníci zbúrali nádherný letohrádok Laurin majer s kaplnkou a slovenskú časť usadlosti Sysľovec/Zeiselhof (rakúska časť rozdelenej usadlosti dodnes patrí Benediktínom, stačí sa ísť pozrieť, ako to tam dnes vyzerá), potom vodohospodári zasa slávnu koniareň Míneš a medzičasom SĽUKári svojimi tanečnými tréningami poškodili podlahy a stropy v kaštieli, z ktorého sa neskôr museli vysťahovať do susednej budovy. Benediktíni sa po roku 1989 začali uchádzať o návratenie majetku, no Slovensko to dlhoročne odmietalo a právnymi klučkami tomu zabraňovalo. Medzičasom sa tak zdevastovalo takmer všetko, čo sa v areáli nachádzalo, či už išlo o Čeľadník, poštovú stanicu, minaret, ale aj cudzokrajné dreviny. V zámockej záhrade a v priestore bývalého windsorského záhradníctva zasa vznikli po rozpredaji luxusné domy, čo len napomohlo degradácii celého komplexu. Ani si nechcem predstaviť, ako by to tu vyzeralo, ak by sme pred tridsiatimi rokmi tento areál vrátili Benediktínom. Bola by to druhá Pannonhalma? Zrejme. Takto je to len hanba. Obrovská a celonárodná hanba. Prosím, robte s tým niečo, kým je ešte čo zachrániť!" (Ivor)